Po vyčerpávajúcich bojoch trvajúcich od 6. októbra 1973, 22. októbra vyhlásila bezpečnostná rada OSN rezolúciu 338, ktorou vyzývala bojujúce strany k ukončeniu vojenských aktivít. Boje na oboch frontoch boli oficiálne ukončené 26. 10. 1973.
Vojna sa neskončila absolútnou porážkou Izraela, ale ani jeho absolútnym víťazstvom. Hoci z vojenského hľadiska Izrael prekročením západného brehu Suezského prieplavu zvíťazil, zrútila sa idea neporaziteľnosti izraelskej armády, ktorá existovala minimálne od šesťdňovej vojny v roku 1967. Bolo potrebné určiť vinníka vzniknutej situácie. Nebola to však jednoduchá úloha. Agranatova komisia, vyšetrujúca príčiny neúspechu, odmietla jednoznačne poukázať na niektorého z lídrov izraelskej politiky a označiť ho za osobne zodpovedného za vojenské neúspechy. Napriek tomu sa pozícia izraelskej premiérky Goldy Meirovej značne oslabila a sama sa rozhodla pre rezignáciu na tento post. Rovnako konal aj minister obrany Moše Dajan. Kuchynský kabinet Goldy Meirovej sa rozpadal.
Keďže išlo predovšetkým o počiatočný vojenský neúspech, v zložitejšej situácii boli jednotliví vojenskí predstavitelia, ktorí svoju osobnú zodpovednosť museli prevziať. Náčelník generálneho štábu David Elazar bol obvinený z nesprávneho zhodnotenia geo-vojenského stavu a zo zlyhania v riadení izraelských obranných jednotiek a najmä zhodnotenia pripravenosti na prípadnú vojnu. Bol zbavený funkcie veliteľa. Zaujímavé je, že práve Elazar bol ten, koho znepokojovali egyptské jednotky sústredené v pohraničí, skrývajúce sa za vojen ské cvičenia. Dokonca vyzýval vládu k vyhláseniu čiastočnej mobilizácie a napriek príkazu mobilizoval väčšie množstvo jednotiek ako mal. Bol však označený za panikára a stratil dôveru kabinetu.
Generál Eli Zeira, veliteľ izraelskej vojenskej spravodajskej služby, a tiež brigádny generál Aryeh Shalev, hlava vojenských spravodajských služieb v Egypte (Military Intelligence’s Egypt Desk), spolu s veliteľom južných spravodajských služieb Izraela, boli označení za zodpovedných vo veci spravodajského zlyhania, čo viedlo Izrael k nepripravenosti brániť sa včas. Obaja muži boli odvolaní a nahradení mladšou generáciou úradníkov.
Veliteľ južných síl Shmuel Gonen bol odvolaný zo svojho úradu, potom ako komisia určila, že „ zlyhal v plnení si svojich povinností a nesie značnú časť zodpovednosti za nebezpečnú situáciu“, v ktorej sa jednotky ocitli. Gonen bol v komplikovanej situácii, pretože v čase vypuknutia konfliktu odchádzal jeho najskúsenejší veliteľ Albert Mandler. Jeho predchodca Šaron zasa odmietal jeho autoritu.
Hoci oficiálne najvyšší politickí predstavitelia neniesli žiadnu osobnú zodpovednosť, pravdepodobne neboli celkom bez viny, mohli by sme dokonca povedať, že si vojnu želali. Sama Golda Meirová pravdepodobne vedela o pripravovaných útokoch a hoci ju na to upozorňovali, nemala záujem konfliktu vopred zabrániť. Potrebovala totiž aby Izrael z prípadnej vojny vyšiel ako obeť a nie agresor, čo bola premyslená politická taktika. Podobne sa v niektorých prameňoch hovorí aj o napadnutí Pearl Harbor japonskými vojskami, kedy americká vláda o všetkom vedela včas, avšak z politického hľadiska potrebovala práve pozíciou obete, aby mohla poľahky vstúpiť do vojny a podieľať sa tak na delení sveta.
Zdroje:
Historická revue, 10/2012, s. 65-71
DUNSTAN, Simon: Válka Jom Kippur. Grada publishing, Praha, 2009.
http://www.knesset.gov.il/lexicon/eng/agranat_eng.htm
http://www.jpost.com/Israel-News/JPost-Special-Feature-Yom-Kippur-War-through-the-archives-376675
http://encyklopedia.sme.sk/c/1122968/jomkippurska-vojna.html
http://www.ynetnews.com/articles/0,7340,L-3621090,00.html
http://articles.sun-sentinel.com/keyword/yom-kippur-war
Nemyslím, že by se dalo řící, že si Izraelci válku přáli – kdyby tomu tak bylo, byla by Bar-Levova linie mnohem lépe obsazena. Takhle tam byl minimální stav a jak to dopadlo všichni víme (Helebrand, Radina – Izraelské letectvo, Uri – Šaronovo předmostí).
Co se týče toho, že Golda věděla o útoku, tam lze s určitostí řící, že Kissinger s ní o rostoucím napětí mluvil (Nixon v té době kvůli Watergate nemluvil s níkým) a jasně deklaroval, že podpora USA bude možná pouze, pokud Arabové zaútočí první (Kissinger, Umění Diplomacie). Pokud si spolu řekli více, vzala si to Golda do hrobu. A to byl možná jeden z důvodů, proč Golda zakázala preepmtivní útok, který po ní chtěl těsně před začátkem války Elazar.
Ale komise asi celkem správně ukázala na Eli Zeiru, velitele Amanu. Aman byl v té době v zajetí něčeho, čemu se tam říkalo „koncepcija“ – doktríny říkající, že Egypt nezaútočí dokud neobnoví svoje stavy letectva (což Egypťané obešli významnými dodávkami protiletadlových zbraní z Moskvy) a vešekré zpravodajské informace podle této doktríny interpretovali (Black & Morris – Mossad). Pozastavuje se nad tím i Kissinger v Umění diplomacie, protože stejně byla oblafnuta i americká rozvědka. Na druhou stranu Sadat od nástupu do funkce neustále vykřikoval, že bude válka a po třech letech mu to nikdo nevěřil, což analytiky Amanu příliš neomlouvá z neschopnosti rozlišit signál od šumu.
Třešničkou na dortu budiž, že Dobrynin řekl před válkou Kissingerovi, že se mu zdá, že egyptskou zahraniční politiku dělají občas blázni. Za sebe dodávám, že blízkovýchodní zahraniční politiku téměř po celém světě dnes dělají blázni 🙂
Ďakujem za spätnú väzbu a tiež za obohatenie mojich vlastných vedomostí. Nesprávne som sa ohľadom priania vojny vyjadrila, bol to v podstate politický ťah a Izrael sa zrejme cítil neohrozene, tak to bola aj vlastná pýcha, ktorá ich armádu neskôr dobehla.